Hrnčiarske remeslo bolo po stáročia súčasťou obživy tunajšieho ľudu. Dokazujú to písomné pramene, archeologické nálezy ako i muzeálne zbierky. Najstarší písomný záznam o hrnčiaroch v Beluji je z roku 1635, ktorý spomína hrnčiara menom Imrich Hrnčiar. Ešte staršie doklady spracovania tunajšej kvalitnej hliny dokazujú popolnicové nádoby nachádzané v chotári obce z doby bronzovej, dnes uložené v depozitároch národného múzea. Názov obce Beluj odvodzoval Andrej Kmeť od slovanského výrazu pre označenie “biela” a to zrejme podľa výskytu bielej hliny v chotári Beluja. Výrobky tunajších hrnčiarov sa vyznačovali kvalitným, neraz veľmi tenkým črepom a boli v širokom okolí veľmi žiadané. Povozníci ich rozvážali do širokého okolia a predávali na jarmokoch. Okrem hlineného riadu na bežné kuchynské účely varenia, pečenia či uskladňovania potravín, tunajší hrnčiari vyrábali veľmi svojrázne dekoratívne krčahy, fľaše, či taniere, ktorých výzdoba nemá v slovenskej hrnčiarskej produkcii obdobu. Posledný hrnčiarsky kruh sa na Beluji dotočil v roku 1889, kedy zomrel posledný aktívny hrnčiar. Výrobky tunajších majstrov hliny sa ako predmety dennej spotreby postupom času opotrebovali, nešťastnými náhodami porozbíjali a tak vymizli z tohto sveta. No našťastie nie všetky…
Mlích, Š.: Belujská hrnčiarska tradícia. RUD 2016-4. ÚĽUV. Bratislava. 2016