Hlinené omietky

Hlinené omietky sa používali na vylepšenie vzhľadu spravidla obytných budov ako ochranná vrstva muriva pred mechanickým poškodením alebo dažďom a na zvýšenie tesnosti drevených stavieb. V prípade nasiakavých podkladov, ako napríklad pálená a nepálená tehla, sa omietka nanášala priamo na podklad. Príliš hladké a menej nasiakavé plochy sa museli zdrsniť zásekmi, kolíkmi, riedkym latovaním alebo pletivom, aby omietka držala na podklade. Ako spojovací mostík sa používa vrstva riedkej hlinenej malty v hrúbke 2 až 4 mm. Po vyschnutí sa nanáša hrubá jadrová omietka v hrúbke 15 až 25 mm. Po jej zarovnaní a zaschnutí sa omietka naryhuje aby sa zvýšilo priľnutie poslednej pohľadovej vrstvy. Táto sa robí v hrúbke 3 až 6 mm. Takto vytvorený povrch sa už nemusí ďalej upravovať, ale možno ho natrieť kazeinovými, vápennými alebo hlinenými farbami. Tieto druhy náterov sú vysoko paropriepustné a neobmedzuje sa nimi schopnosť omietky regulovať vlhkosť. Omietku možno nanášať ručne alebo strojovo - striekaním.

Najdôležitejšou vlastnosťou hlinených materiálov je schopnosť regulovať vlhkosť v interiéri domov a prispievať tak k zlepšeniu vnútorného prostredia. Pri nanášaní hrubších vrstiev je vhodné použiť hlinenú omietku s pridaním slamených a konopných vláken. Tieto druhy hlinenej omietky sa hodia aj na problematické podklady (zmiešané murivo, drevený podklad), pretože vďaka prítomnosti organických vláken sa obmedzí vznik trhlín. Do hlinenej omietky sa tiež pridáva kremičitý piesok, ktorý zamedzuje jej zmrašťovaniu, ale súčasne znižuje schopnosť regulácie vlhkosti. Pri priamom styku hliny s vodou dochádza k jej degradácii, preto sa v súčasnosti používa hlavne v interiéri. Medzi tradičné aditíva hlinených omietok, ktoré zlepšujú odolnosť voči vode, patrí kravský hnoj.