Bielenie vápnom

Bielenie vápnom bolo v minulosti dôležitou súčasťou hygieny bývania. Vonkajšie aj vnútorné steny hlinených, murovaných, ale aj zrubových domov ak boli omazané vrstvou hliny sa pravidelne, na jar pred Veľkou nocou a na jeseň pred hodmi omazali hlinou a bielili vápnom. Táto technika sa používala na celom území Slovenska. Maľovanie stavebných povrchov v interiéri a v exteriéri vápenným mliekom – hydroxidom vápenatým spevňuje ich povrchovú vrstvu, ktorú zanecháva paropriepustnú a súčasne ju dezinfikuje. Náter je po vyschnutí čiastočne odolný voči vlhkosti, neplesnie a za sucha sa neodiera. Na prípravu náteru sa tradične používalo hasené, dobre odležané vápno vo forme kaše, ktorá sa riedila vodou. V súčasnosti je praktickejšie použitie práškového vápenného hydrátu, ktorý sa pred aplikáciou rozmieša s vodou a nechá odstáť, alebo zakúpenie už hotovej vápennej farby na okamžité použitie.

Náter sa nanáša vo viacerých vrstvách štetcom (na hrubé povrchy aj metlou), pričom prvý náter býva spravidla redší, aby bol podklad dostatočne navlhčený. Hydroxid vápenatý musí počas schnutia zreagovať so vzdušným oxidom uhličitým na uhličitan vápenatý, ktorý sa stane súčasťou náteru. Pri príliš rýchlom vyschnutí povrchu by neprebehla karbonizácia, čo by spôsobilo kriedovatenie. Do vápenného mlieka je možné pridať i rozličné prímesi, ktoré zlepšujú funkčné alebo vzhľadové vlastnosti náteru. Typickým príkladom je soľ, modrá skalica, mlieko, kazeín, ľanový olej alebo fermež, ktoré zlepšujú oteruodolnosť. V súčasnosti sa aplikujú aj akrylátové disperzie. Na zmenu farby sa používajú minerálne pigmenty, ktoré musia byť odolné voči silnému alkalickému prostrediu. Príliš veľa pigmentu zhoršuje kvalitu náteru, preto sa dajú dosiahnuť len pastelové odtiene.