Pravdepodobne ide o výsledok dlhodobého prepájania lokálnej a učenej tradície. Na území dnešnej obce Kláštor pod Znievom boli od začiatku 12. storočia usadení benediktíni a od polovice 13. storočia premonštráti, pričom obe rehole sa (okrem iného) tradične venovali aj botanike a liečiteľstvu. Ďalšiu vývojovú fázu predstavuje od konca 16. storočia pôsobenie jezuitov, ktorý tu neskôr zriadili aj kolégium, a ktorých miestna lekáreň bola a je chápaná ako hmatateľné jadro olejkárskej tradície. Olejkárstvo bolo najrozšírenejšie (počtom aj územných rozšírením) od začiatku 18., do druhej polovice 19. storočia. Okrem Turca, kde ho spájame hlavne s obyvateľmi obcí Blatnica, Kláštor pod Znievom, Lazany a Vrícko, bolo v menšej miere rozšírené aj na Liptove, Orave a Spiši. O činnosti olejkárov vieme aj vďaka viacerým neskorším právnym dokumentom, ktoré upravovali činnosť lekárnikov alebo priamo zakazovali „podomový“ predaj liečivých látok a prípravkov. Pre turčianskych olejkárov je špecifický ich široký zahraničný presah. Okrem pokrývania územia Uhorska (okrem Slovenska a Maďarska, územia dnešného Rumunska, Srbska a Chorvátska), putovali dlhodobo a postupne organizovane so svojimi produktmi do susedných krajín, do Čiech a na Moravu, Sliezska a Poľska, ale tiež do západných krajín habsburskej monarchie (známe je ich pôsobenie v Rakúskom Nizozemsku). Množstvo správ máme o pôsobení olejkárov v Rusku, ale vieme aj o viac „exotickom“ exporte, za Kaukaz, do Perzie, alebo na sever do pobaltských krajín a do Škandinávie. Olejkári sa na svojich cestách okrem obchodovania obohacovali aj o nové, lokálne poznanie. Jednak s rozvojom medicíny a farmácie, ich úpravou zo strany štátu a tiež postupným odklonom od pôvodného predmetu predaja (preorientovanie sa podomový predaj predmetov dennej potreby), od konca 19. storočia olejkárstvo a šafraníctvo postupne upadlo.