Dušan Samuel Jurkovič: Mohyla generála M.R.Štefánika na Bradle

Projekt mohyly generála Milana Rastislava Štefánika od architekta Dušana Jurkoviča (spolupráca: J. Pacl, F. Krupka, F. Faulhammer) bol spracovaný v rokoch 1919-1926, ale pre nedostatok financií bol zrealizovaný a odhalený až v roku 1928. Vo výtvarnej podobe mohyly vrcholí architektovo tvorivé obdobie vojenských cintorínov v západnej Haliči. Niektoré z nich do istej miery mohylu anticipujú: centrálna kompozícia, kulminácia hmôt v strede kompozície, jednoduchosť tvarov, nahrubo opracované kamenné kvádre, ako aj zmysel pre detail a spracovanie materiálu. Základný koncept si Jurkovič overil už pri realizácii scény smútočnej výzdoby Štefánikovho pohrebu na temene Bradla – štvorica mohutných pylónov predznamenala výslednú kompozíciu. Dve terasy zakončené zrezanou pyramídou s vrcholovou tumbou, ktorú lemujú štyri pylóny, sú zrealizované z travertínu zo Spišských Vlách.

V roku 1947 navrhol architekt Dušan Jurkovič rozšírenie mohyly na Bradle o dve nové terasy, ktoré mali slúžiť ako pamätník padlým letcom v 2. svetovej vojne. Po nástupe totalitného režimu sa už návrh nezrealizoval. Po roku 1948 boli slávnosti na Bradle zakázané, s výnimkou rokov 1968 a 1969. Slávnosti sa obnovili až po novembrovej revolúcii v roku 1989, keď sa prvé ponovembrové zhromaždenie konalo 9. decembra. Mohyla počas socializmu chátrala napriek tomu, že bola kultúrnou pamiatkou. Po roku 1980 dokonca masív Bradla zámerne zalesnili borovicami na ploche 33 hektárov. Rekonštrukcia pamiatky začala až po roku 1989 a trvala sedem rokov. Travertín bol poškodený v značnom rozsahu a vymeniť sa muselo až 30 percent obloženia mohyly. Pôvodný spišský travertín bol v čase obnovy už vyťažený, preto sa na opravu musel použiť taliansky.

Vďaka nespornému významu Štefánikovej osobnosti i vďaka svojim umeleckým kvalitám bola Mohyla Milana Rastislava Štefánika v roku 2009 slávnostne zapísaná do zoznamu Európskeho kultúrneho dedičstva.