Jurkovičove haličské cintoríny sa vyznačujú rozmanitosťou foriem, svojskou poéziou a najmä začlenením do prírodnej scenérie – akoby zrastali s krajinou. Pohľad na nákres pôdorysov ukazuje, že architekt pracoval s pravidelnými, symetrickými schémami.
Veľkú rozmanitosť dosiahol architekt v uplatnení dreva. Nešlo len o nadväznosť na tradície miestneho staviteľstva, ale aj o úlohu spracovať pri bojoch vojskom zničené stromy. Drevo využíval na zrubové konštrukcie (spodná časť pamätníkov a kaplniek),a ako súčasť oplotenia cintorína. Drevené podpery tvorili súčasť vstupných brán a vežových útvarov pamätníkov, alebo zakončení kaplniek pokrytých šindľovou krytinou. Šindľom boli kryté aj rezbársky zdobené vstupné brány, či piliere a múriky cintorínskych ohrád. Okrem rozličných tvarov náhrobných krížov, ktoré reflektovali národnosť a vierovyznanie padlých, architekt používal drevo aj na monumentálne kríže tvoriace významné prvky celej kompozície, či ústredný pamätník cintorína.
Hoci najviac pozornosti pútali Jurkovičove drevené pamätníky, pri stavbách cintorínov používal prevažne rozmanitým spôsobom opracovaný kameň. Obľuboval lomový kameň s drsným výzorom. Často ho používal na múry ohrád, niekedy aj na podmurovky pomníkových stavieb či kaplniek. Niekedy do muriva vložil veľké balvany alebo monolity, z ktorých vyrastali tesané kríže. Pravidelné kvádrové murivo využíval na múroch ohrád, spodných častiach vežových pomníkov, niekedy tak vystaval celé telo pomníka. Objavuje sa aj využitie dekoratívne pôsobiacej väzby s pravidelným striedaním dvoch rôzne vysokých vrstiev kvádrov. Rád využíval kontrast drsného kamenného muriva a hladených, kamenársky upravených prvkov a detailov vrátane nápisových tabúľ, kde sa písmo podieľalo na celkovom výraze. Popri košatých rímsových hlaviciach boli príznačným prvkom aj kamenné kríže. Vo viacerých prípadoch architekt Dušan Jurkovič využil aj možnosti nových materiálov betónu či umelého kameňa. Repertoár používaných materiálov dopĺňal kov, najčastejšie v podobe ozdobných klinov spájajúcich brvná krížov a v podobe dekoratívnych plechových prístreškov kryjúcich náhrobné kríže. Kov sa uplatnil aj v podobe nápisových tabúľ.
Neodmysliteľnou súčasťou návrhov cintorínov bola aj výsadba krovín a stromov. Zeleň sa stávala súčasťou výrazových prostriedkov architektúry, ktoré slúžili celkovému zámeru a koncepcii konkrétneho diela. Jurkovič volil také úpravy, ktoré mali prirodzeným spôsobom vyčleniť areál cintorína z okolia a zároveň vytvoriť jeho prepojenie s existujúcim prírodným rámcom. Takýmto prostriedkom bola ohrada so živým plotom vloženým medzi kamenné piliere.
Štýl Jurkovičových cintorínskych stavieb sa často označoval ako starosloviensky, pričom táto charakteristika sa najčastejšie vzťahuje na cintoríny obsahujúce pamätníky z dreva. Jurkovič naozaj bohato čerpal z tradície miestneho zrubového staviteľstva, oveľa početnejšie boli však stavby z kameňa, kde charakteristické prvky z dreva tvorili iba akýsi štýlový doplnok. Aj tak tieto monumenty dodnes evokujú mýtickú atmosféru dávnych čias.
Základ formového repertoára vychádzal z klasického slovníka symbolov a znakov – obelisk, pyramída, tumulus, pylón, prvky späté s typológiou pohrebnej architektúry ako tholos alebo sarkofág. Prirodzenou súčasťou formového repertoára boli aj tvary späté s kresťanskou symbolikou, predovšetkým kríž – v rozličných variáciách reflektujúci odlišnosti cirkevnej príslušnosti, ale rovnako aj typ pohrebnej kaplnky či náznaky na tvarové prvky sakrálnej architektúry. Tajomstvo výtvarnej účinnosti Jurkovičových haličských diel tkvie v etickom základe jeho tvorby – intuíciu bohatou predstavivosťou nadaného umelca viedlo úprimné citové zaujatie a prežívanie miest a udalostí, vzťah osobnej účasti plný hlbokej piety.
DULLA, M. (2002). Vojenské cintoríny v západnej Haliči od Dušana Jurkoviča (1916-1917). Sprievodca. Bratislava: Neoprint Plus s.r.o. VŠVU